Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

9. - 18. storočie

Parchovany

Ležia na starom agradačnom vale Tople pri ceste Trebišov - Vranov nad Topľou. Ich chotár tvoria prevažne nivy, na západe mierne členená pahorkatina pokrytá sprašovými uloženinami.

Názov obce sa vyvíjal z pôvodného Parnov /1320/ na Perno /1330/, Parhoviane /1773/, Parhovjani /1786/, Parchoviany /1920/ až po súčasný Parchovany uzákonený roku 1948.

 

Najstarší písomný záznam o Parnove je v listine uhorského kráľa Bela IV. /1235 - 1270/ z roku 1245, v ktorej je uvedené rozhraničenie chotárov medzi Dvoriankami /Techna/  a Parchovanmi /Parnov/. Dedina existovala už v 9. storočí a patrila k najstarším v okolí. Dokazovalo to aj blízke hradisko nad ústim Tople a Ondavy. V polohe Turny bol v slovanskej sídliskovej jame nájdený zlomok kosáka, železný nožík a torzá dvoch ďalších, praslen, zlomky pekáča a značné množstvo črepov.

 

Parnov patril od 13. storočia k sečovskému panstvu a pred rokom 1321 šľachticovi Petrovi, synovi Petra Petena. Od roku 1321 dedina patrila Bokšovcom a v závere 14. storočia /1399/ ju leleský konvent dal do užívania Imrichovi z Jaseňa /Eszenyimu/ a neskôr šľachticom z Čopu /Csapyakovcom/, ktorí neoprávnene vyberali v parchovianskom chotári mýto, začo im kráľ Žigmund roku 1398 Parnov prechodne odobral. V 15. storočí /1419/ mali majetky v obci Fodorovci, Kečetiovci /Kecsetiovci/ /1474/, šľachtici z Čopu /Csapyakovci/, Fedor Körtvelyesi /1479/ a Ján Tárcaj /Tárczai/ /1493/. Časť majetkov v Parnove patrila v roku 1469 aj Vacovskému biskupstvu. V súpise z roku 1598 je uvedený jediný vlastník tamojších majetkov Žigmund Rákoci /Zsigmond Rákóczi/. Neskôr sa časť majetkov dostala do vlastníctva Bočkajovcov /Bocskayovcov/.V 17. storočí prešli tamojšie majetky na B. Telegiovú /1611/, Jána Verebélyho /1654/ a ich časti na Jozefa Kakaša a Júliu Kováčovú /Kovácsovú/ /1754/. 

 

Roku 1567 tvorilo Parnov šesť celých poddanských usadlostí, tri želiarske, ale aj dve slobodnícke a richtárova, ktoré daň kráľovi neplatili. Dedina mala roku 1600 tridsaťštyri poddanských usadlostí, zemiansku kuriu, kostol, faru a školu. Patrila vtedy k veľkým obciam Zemplínskej župy. 

 

Po smrti Štefana Bočkaja /Istvána Bocskaya/ roku 1671 vymrel tento slávny rod. Manželka Katarína, rodená Töröková, ušla pred prenasledovaním do Sedmohradska. Stratila okrem iných majetkov aj kaštieľ v Parchovanoch s majetkovou držbou. Kráľovskou donáciou dostal Parchovany v roku 1672 stotník ťažkoodencov Ján Molnár a o dva roky neskôr časť majetkov aj Štefan Barkóci /István Barkóczi/. Molnárovci postavili v obci honosný štvorhranný kaštieľ, ktorý si spolu s tamojšími majetkami udržali aj v roku 1774, keď sú v súpise uvedení traja vlastníci - Ján Molnár, František Mariássy a Pavol Kéry.

 

V 18. storočí sa značne zvýšil počet parchovianských usadlostí a obyvateľov. Keď roku 1715 mala obec iba sedem opustených a 19 obývaných domácností, tak v 80-tych rokoch 18. storočia už v 98 domoch žilo 862 obyvateľov /1787/ a roku 1828 tvorilo obec 127 domov a 961 obyvateľov. Nárast obyvateľstva bol dôsledkom ruthénskej kolonizácie zo severovýchodu horného Uhorska /východného Slovenska/.  Išlo prevažne o gréckokatolíckych poddaných, ktorí obsadzovali voľné poddanské usadlosti v dedine po proti habsburských stavovských povstaniach.